Dnes je utorok, 21.september 2021, meniny má: Matúš
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Fúzatá femme fatale - Perzská princezná Zahra Chanún Tádž al

jún 30, 2021 - 19:47
Dnes by sme ju asi poslali k endokrinológovi a na liposukciu, poradili jej úpravu stravy, viac pohybu, skrášľovacie procedúry, no skrátka hocičo, len nech už preboha niečo so sebou robí...
Foto: 
Archív

Fúzatá femme fatale

Pri pohľade na jej fotografie by asi málokto nepomyslel na to, že táto kyprá žena s krátkymi tlstými nohami a hustým porastom nad hornou perou mala komplexy zo svojho vzhľadu. No opak je pravda. Vo svojej dobe, v 19. storočí, bola perzská princezná Zahra Chanún Tádž al – Sultana, známa tiež ako princezná Quajar, ideálom ženskej krásy. Ženy ju obdivovali, ticho jej závideli, nie vždy v dobrom a muži jej kľačali pri nohách. Dokonca si vraj trinásti z nich siahli na život, v zúfalstve z jej odmietnutia. Nepochopiteľné? Len na prvý pohľad. Jej statná postava s výraznými tukovými vankúšikmi vôbec nebola odpudzujúca. V mnohých kultúrach je ešte aj dnes ideálom krásy žena, ktorá určite nezodpovedá ideálu „kosť a koža“, ale môže sa pochváliť prekypujúcimi vnadami statného tela. A je tu ešte jedna veľmi dôležitá skutočnosť. Princezná Quajar bola mimoriadna žena. Inteligentná, talentovaná, s pevným charakterom a vlastným názorom na život, ktorý síce mnohých šokoval či dokonca poburoval, no našlo sa aj veľa takých, čo ju za to obdivovali a jej vnútorná iskra v ich očiach celkom zatienila jej telesné nedostatky. Nie je to nič neobvyklé. História ponúka precedens v prípade oveľa známejšej egyptskej kráľovnej Kleopatry, ktorá, súdiac podľa jej skutočnej podoby vyrazenej na minciach, tiež nebola dokonalá krásavica, no milovali ju najmocnejší muži tej doby.

Talent zdedila po otcovi

Princezná Quajar sa narodila v roku 1883 v rodine štvrtého šáha z dynastie Kádžárovcov  Naser al-Dina. Kto bola jej matka sa presne nevie. Šáh mal v háreme dvadsaťpäť manželiek, ktoré mu porodili štrnásť synov a „neznámy“ počet dcér. Skrátka, pri dievčatách sa detailné matričné záznamy neviedli. Stačilo uviesť rok narodenia a meno otca.

Naser ale nebol len jedným z mnohých panovníkov v Perzii. Do histórie sa zapísal dlhým panovaním, vládol od roku 1848 až do roku 1896, keď ho počas návštevy mešity zavraždil atentátnik. Jeho takmer päťdesiat rokov trvajúca absolutistická vláda však výrazne ovplyvnila dejiny Perzie v 19. storočí. Spočiatku sa zdalo, že panovník nasmeruje krajinu k západným hodnotám. Za prvého ministerského predsedu si zvolil veľmi pokrokového a rozhľadeného Amira Kabira a s jeho pomocou presadil v orientálnej Perzii mnohé školské a ekonomické reformy. Neskôr sa vzťahy medzi nimi naštrbili a šáh nechal poradcu a priateľa zavraždiť. Smrťou Kabira sa skončilo aj reformné obdobie a krajina sa začala prepadať do pekla korupcie. Z panovníka, ktorý mal šancu zmodernizovať krajinu, sa odrazu stal nenávidený tyran, život ktorého ukončil výstrel zo zbrane islamského fanatika.

V šáhovej pozostalosti sa však dochovali aj mnohé umelecké diela, ktorých bol sám autorom. Písal básne, maľoval obrazy a bol nadšený prívrženec fotografie, ktorá bola v tom čase novinkou. V paláci Golestam dokonca založil fotografické štúdio. Jeho gény sa naplno prejavili v životnom štýle princeznej Quajar, ktorú možno ani tak dobre nepoznal. Veď umrel, keď mala tri roky.

Princezná rebelka

Život princeznej Quajar sa spočiatku nijako nelíšil od života iných šáhových dcér narodených v háreme. Keď mala osem, zasnúbili ju s aristokratom, synom ministra obrany Shojaha al-Saltaneha, za ktorého sa v štrnástich rokoch vydala. Počas manželstva porodila štyri deti, no šťastie a pokoj vo zväzku nenašla. Nevidela iné východisko, než sa s nemilovaným a večne neverným manželom rozviesť. Tým porušila obrovské tabu svojej kultúry a spôsobila nesmierny škandál.  O utrpení a odpore voči dohodnutým manželstvám, pri ktorých sa snúbencov nikto nepýta na názor, písala aj v memoároch, ktoré vyšli po jej smrti a obsahujú aj mnohé šokujúce informácie. Dokonca sa zmieňuje aj o možnosti cieleného potratu, ktorému dáva prednosť pred nesmiernym strachom z pôrodu. Princezná však nebola odvážna len v utajovaných myšlienkach. Jej odbojný a naozaj neortodoxný duch sa prejavil aj v jej životnom štýle.

Odložila hidžáb

Ako vôbec prvá žena v islamskej krajine si dovolila odložiť hidžáb a trvala na svojom práve nosiť šaty podľa jej vkusu. Princezná bola aj priekopníčkou v boji za práva žien a významnou feministkou vo svojej dobe. Založila ilegálnu ženskú organizáciu Anjoman Horriyat Nsevan – Spoločnosť pre slobodu žien, ktorá sa usilovala o zrovnoprávnenie  pohlaví. Poukazovala na potrebu slobodného prístupu k vzdelaniu pre ženy. Len tak sa mohli zbaviť submisívneho, často veľmi ponižujúceho postavenia voči mužom, ktorí ich považovali za svoj majetok.  

Múza básnikov

Popri novátorských myšlienkach, ktoré s odvahou presadzovala, sa v jej osobnosti prejavila aj ďalšia časť z dedičstva génov otca – umelecký talent. Bola nadaná maliarka, autorka mnohých literárnych diel a každý týždeň usporadúvala literárny salón, na ktorom hostila najvýznamnejších spisovateľov a poetov. Pre jedného z nich sa sama stala celoživotnou múzou. Abolqassem Aref Qazvini patril k najvýraznejším perzským básnikom 19. storočia. Jeho diela sú dodnes veľmi populárne a pre  krajanov bol niečím podobným, ako je pre nás Hviezdoslav. A hoci väčšia časť jeho tvorby je venovaná oslave národa, ktorý vyzýva na boj za národnú emancipáciu, písal aj ľúbostnú lyriku venovanú práve Quajar.  Táto žena ho skutočne očarila, tak ako mnohých iných, ktorých si podmanila nevšednou osobnosťou do takej miery, že z nej doslova šaleli a pri pomyslení, že je pre nich nedosiahnuteľná, si siahli na život.  Abolqassemovi zlomila srdce. Umrel osamotený v roku 1934 vo veku 52 rokov a na druhý svet si odnášal spomienku na svoju nesmrteľnú múzu. Ona ho prežila o dva roky. 

Posledné roky života

Po dovŕšení päťdesiatky sa princezná utiahla z verejného života a čas, ktorý jej na svete ešte zostával, venovala výlučne výchove milovanej vnučky Taj Iran, s ktorou ju spájalo silné puto. Zomrela v roku 1936. Jej memoáre plné revolučných myšlienok svedčiacich o nevšednom duchu  naozaj zaujímavej ženy vyšli až šesťdesiat rokov po jej smrti. Sú uložené v archíve iránskej Národnej knižnice a predmetom výskumu historikov od Teheránu až po Harward.

- - Inzercia - -