Dnes je utorok, 05.júl 2022, meniny má: Cyril, Metod
Čas čítania
3 minutes
Zatiaľ prečítané

Hollywood je ďaleko, Bergmann už zomrel, tak len, aby som bola zdravá

december 30, 2021 - 08:30
Keď sa zvonivým hlasom ozve v útrobách Slovenského národného divadla: „Bon jour Madame“, každý vie, že okolo prechádza herečka Eva Mária Chalupová. S eleganciou sebe vlastnou a pozitívnym životným prístupom je svetlom, ktoré rozžiari akýkoľvek horší deň.
Foto: 

Vyzeráte naozaj výborne, svojim dobrým vkusom ste známa, akoby ste ho dostali do vienka..

Myslím si, že tieto veci sú vrodené, že je to súčasť genetickej výbavy. Ja sa cítim dobre, keď som upravená, mám obstarané vlasy, nechty, zladené šaty, to som ja. 

Zrejme to je spôsobené aj povestnou vrodenou iskrou, do istého momentu ste mali priam rozprávkové detstvo.

Áno, v detstve dostane každý z nás základ, na ktorom staviame ďalej. Narodila som sa v Turčianskom svätom Martine a vyrastala neďaleko neho, v obci Bystrička.  Starý otec Gustav Korbeľ bol v Amerike a počínal si tam veľmi zdatne, pretože na začiatku Bystričky postavil hotel, ktorého časťou bola veľká divadelná sála s javiskom a pohostinstvo. Ako dieťa som pozorovala ochotníckych hercov, čo tam chodili hrávať a nevedela som sa ich nabažiť. Mám štyroch súrodencov, s ktorými sme trávili všetok čas na našej obrovskej záhrade, čítali sme si za humnami, sledovali prírodu.. Až do prevratu vo februári 1948. Vtedajšie spoločenské pomery sa výrazne dotkli aj členov našej rodiny, jedného strýka dokonca za vykonštruované procesy obesili. Stalo sa to tri dni pred Štedrým večerom v roku 1952. Ale všetko zlé je na niečo dobré, veľmi nás to v rodine zomklo. Život by sme dali jeden za druhého.

Na rodičov spomínate s veľkou láskou a pokorou. 

Moja drahá matka sa stala univerzálnou dedičkou a musela sa začať o všetko starať. Polia, lúky, lesy, hotel.. Doplnila si preto v Prahe patričné vzdelanie a spravovala veľký statok s vedomím, že ešte určite chce aj veľkú rodinu. Nebola to však žiadna snobka, každá slúžka, ktorá od nás kvôli vydaju odchádzala, zostala štedro obdarená. Bola to veľkorysá dáma. Neskôr sa zaľúbila do môjho otca z Moravy a tvorili nádherný pár. Síce mala množstvo zaujímavých nápadníkov, bola inteligentná, krásna a ešte aj bohatá, ona však šla za hlasom srdca. A našli sa aj takí, čo pred notármi tvrdili, že chcú len ju, v jednoduchých šatoch, bez koruny.

Čo vás pritiahlo na štátne konzervatórium študovať balet?

V tých časoch by som sa nedostala na gymnázium. Hrozila mi učňovská škola strojárskych závodov Jozefa Vissarionoviča Stalina. Diplomaciou drahej matky sa podaril zázrak. Protifašistický bojovník a herec Andrej Vandlík si vzal za ženu sólistku baletu SND a tá ma u nás v Martine pripravila na prijímacie pohovory. Ako štrnásťročné dievča ma prijali na klasický balet do Bratislavy a začal sa pre mňa nádherný svet, ktorý trvá doteraz. Diplom z tejto školy si nesmierne vážim, môj triedny profesor bol Konrád Neumann, ktorý vytvoril najlepšie skriptá široko ďaleko. V prvom ročníku nás bolo dvadsaťjeden a končili sme tri, bola to naozajstná drezúra. Kým som nastúpila na VŠMU, mala som už natočené tri filmy. Tie boli vstupenkou do hereckého sveta, ktorý ma prijal s otvorenou náručou. Nastúpila som do triedy p. Mikuláša Hubu, spolu s Norou Kuželovou, Oľgou Šalagovou Mariánom Labudom, Paľkom Mikulíkom, Stanom Dančiakom. Boli to krásne časy. 

Život vám však zavial do Paríža. Ako k tomu prišlo?

Do Bratislavy prišiel jeden impresário s manželkou, ktorý brával divadelné súbory zo socialistického bloku do jedného z najprestížnejších divadiel v Paríži – Étoile. Bolo to v uličke kúsok od Víťazného oblúku. Francúzsky som sa učila už na konzervatóriu, pretože celá baletná terminológia mala základy vo francúzštine, ale i tak som Paríži poberala súkromné hodiny a pomaly moje jazykové znalosti dosiahli vysokú úroveň. Raz som šla do reštaurácie, kde predo mnou večeral Jan Werich a ja som si objednala to isté, páčilo sa mi, že nás spájala rodná zem. 

Hovorili ste perfektne francúzskypráce ste sa nebáli, nikdy vás nelákalo emigrovať a ostať v Paríži natrvalo?

Nikdy v živote. Mala som veľké možnosti vycestovať, ale radšej tu budem o suchom chlebe a vode, ale opustiť  Slovensko – to neexistuje. Všetko je to aj tak iba pozlátko, doma je doma. Vždy ma pozdvihli moji predkovia, v akýchkoľvek veľkých problémoch. Vážte si svojich starých rodičov, pretože aj keď príde tsunami, predkovia vás dajú do poriadku, aby ste sa mohli nadýchnuť. Musíte veriť na rod. 

Viac sa dočítate v aktuálnom vydaní týždenníka Slovenka 52-1/2021

- - Inzercia - -