Dnes je nedeľa, 25.september 2022, meniny má: Vladislav, Vladislava
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Michael Hjorth je sympaťák z drsného prostredia

jún 29, 2022 - 09:27
V poradí už siedmy detektívny príbeh škandinávskej dvojice Michaela Hjortha a Hansa Rosenfeldta s názvom Kto seje vietor prináša čitateľom opäť chvíle napätia a je naozajstnou skúškou trpezlivosti. Prečo je severské krimi tak populárne a ako sa píše vo dvojici nám prezradil jeden z autorov.
Foto: 
Juraj Štefanovič

Michael, na Slovensku ste boli pred piatimi rokmi, vnímate s odstupom čase nejaké zmeny v našej krajine?

Teraz sa mi tu veľmi páči pretože naposledy som bol u vás v zime, bol november a to bolo úplne iné, skoro ako v mojich knihách (smiech). Švédsko má veľmi krátku jar, takže toto teplo mi robí dobre. Ochutnal som aj bryndzové halušky a sú fantastické. 

Písanie je krásna tvorivá činnosť, keď sa obzrieme nazad, ako ste vy začínali?

Od detstva som mal rád filmy všetkého druhu, ako desaťročný chlapec som sníval o povolaní režiséra. Nevedel som ako sa ním stať, tak som to začal skúšať. Študoval som film vo Švédsku aj v USA a aj keď som sa veľmi snažil, stále som sa nestal režisérom, tak som si jedného dňa povedal, že by som možno mohol začať písať scenáre. Raz sa jeden zapáčil človeku z fachu, tak som ich začal produkovať viac, pre televíziu a filmy. Svoju prvú knihu som však napísal skoro ako tridsaťročný. Je to oveľa náročnejšie než písať pre televíziu. Teraz to mám vyrovnané, píšem aj aj a takto som spokojný. 

Píše ešte niekto z vašej rodiny?

Nie, to bol práve aj problém, nemal som sa koho opýtať na objektívny názor. Každý z mojej rodiny má úplne iné povolanie. 

A čítajú vaše deti vaše knihy?

Nie, nezaujíma ich to. Ja som už ako dieťa bol skrytý vo svojom vlastnom svete. Miloval som príbehy, veľa som čítal detektívky, pozeral horory a trilery. Ale nebolo to veľa kvalitnej literatúry, prvú dobrú knihu z nekomerčného prostredia som prečítal možno v osemnástich. 

V súčasnosti sa to škandinávskymi krimi autormi „len tak hemží“, čím sa od nich odlišujete?

Myslím si, že záleží na tom z akého pracovného prostredia vyjdete na trh. To je naozaj dôležité. Väčšinou sú to bývalí novinári a nik z nich nepíše vo dvojici. My sme vyšli z televízie a aj tá nás vyformovala. Tým, že sme dvaja, sme aj viac schopní prerozprávať príbeh, každý dá do toho svoj vklad. Teraz autorov už prichádza viac, ale my sme boli istú dobu prví z prostredia televíznych scenárov. Niektorí autori začnú a nevedia kam sa ich príbeh poberie, my vieme presne kam smerujeme, ako, máme dejovú líniu, to všetko je vplyv z telky. Máme silnú dejovú líniu, ktorej sa striktne držíme. A dávame dôraz na detaily, s tými sa hráme ako malé deti. Trávime veľa času plánovaním deja. 

img_9702.jpg

Foto: 
Juraj Štefanovič

Ako reálne prebieha spolupráca dvoch autorov na jednej knihe?

Pracovali sme spolu s Hansom na jednom projekte v roku 1994, a už odvtedy sme hovorili o nápade zdieľať spoločné písanie. Ja som si robil svoje scenáre a on mal tiež vlastnú prácu. Trvalo to možno šesť alebo sedem rokov, kým sme boli len pri rečiach. Jedného dňa slovo dalo slovo a teraz spolupracujeme. Ako prvé si nájdeme dlhší čas, približne tri týždne, vezmeme si bielu tabulu, ktorá je nutná pri našej tvorbe a ideme na to. Hans má letnú chatu na jednom ostrove, niekedy sme tam, inokedy v kancelárií a spotrebujeme na to obrovské množstvo kávy. Spolu si povieme kto a čo napíše (dejovú líniu, postavu, prostredie..) a zavrieme sa do nášho vlastného priestoru, potom si to navzájom čítame a diskutujeme o tom. Veľa sa spolu radíme aj cez telefón. Niekedy sa nevidíme aj šesť mesiacov a vidíme sa až na knižnom turné. Čiže najprv spolu, potom samostatne a potom opäť spolu. Zhodneme sa dokonca na deväťdesiatdeväť percent. Najväčší problém je nájsť dostatok času. Hans je oveľa viac zaneprázdnenejší ako ja, mal prísť so mnou aj na Slovensko, ale pracuje na niečom veľkom a musel zostať vo Švédsku.

Kniha Kto seje vietor vznikla v období pandémie?

Presne tak, bolo na ňu dostatok času a vznikala približne deväť mesiacov.

Hlavnou postavou je policajný psychológ Sebastian Bergman. Čo sa v knihe ďalej odohráva?

Snažili sme sa prísť s niečím novým, tak sme vymysleli postavu ostreľovača, ktorí strieľa do ľudí. Nikto nevie kedy bude na rade, polícia má teda plné ruky práce. Väčšinou sú v kriminálkach hlavné postavy detektívi, my sme si však vybrali psychológa. Chceli sme zmenu. Nie niekoho kto rieši problém puškou, ale hlavou. 

Švédsko je vo všeobecnosti považované za miernu, sociálne cítiaciu krajinu, kde sa odtiaľ berie toľko námetov na krimi?

Máme strašne dlhé a tmavé zimy a z toho dôvodu trávime veľmi veľa času vnútri. Anglická a americká literatúra má väčšinou hlavného hrdinu na ktorom je postavený príbeh. Škandinávska literatúra je oveľa viac postavená na charakteroch, radi vykresľujeme rôzne povahy, ich správanie, dôsledky a príčiny prečo konajú tak, ako konajú. Naše krimi nie je o obeti, zlej a dobrej postave, ale skrýva v sebe oveľa viac. Viac sa koncentrujeme na temné súvislosti. Neviem prečo, možno je to z histórie, tiež o tom veľa premýšľam. Švédsko má samozrejme aj svoju negatívnu stránku a práve tá akoby naše príbehy povzbudzovala. Komplikované charaktery sú proste našou severskou pochúťkou (smiech). 

Kde beriete inšpiráciu potrebnú na tvorbu?

Stále rozmýšľam ako byť iný. Tým trávim väčšinu času. 

- - Inzercia - -