Dnes je piatok, 12.august 2022, meniny má: Darina
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Necítim sa ako superstar

marec 26, 2012 - 15:00
Volá sa Gordon Matthew Thomas Sumner, ale už roky mu nikto nepovie inak ako Sting, čiže žihadlo, pretože v začiatkoch svojej kariéry hrával vo vyťahanom žlto-čiernom svetri a pripomínal osu.
Foto: 

 


Dnes je tento charizmatický muž jedným z najslávnejších hudobníkov súčasnosti, ktorý však nemá maniere rockovej superstar. Jeho záber je podstatne širší. Stingovým imidžom sa stalo jeho umenie, ktoré oslovuje dnes celý svet a bojuje ním aj za záchranu planéty...


Ste hviezdou ktorá predala vyše sto miliónov platní a so svojou hudbou robíte radosť ľuďom na celom svete. Vaša cesta k hudbe však nebola jednoduchá, keďže ste potrebovali „ujsť“ z rodného mesta...
Moje životopisy sú v predaji a tak asi viete, že moja mama bola kaderníčka a otec rozvážal mlieko a keďže mám ešte ďalších štyroch súrodencov, nežilo sa nám ľahko. Ja som súrne potreboval vypadnúť z domu, kde sa rodičia hádali a bola tam dosť dusná atmosféra. A tak som bol rád, keď som robil učiteľa na základnej škole a aj futbalového trénera školského tímu, pretože som bol v mladosti aj celkom dobrým športovcom. Ale hrával som aj v barovej kapele na výletnej lodi, pretože hudba mi učarovala už v detstve a chcel som byť muzikantom.


Takže je vlastne šťastím pre svet hudby, a najmä pre vašich fanúšikov, že ste neskončili ako nespokojný učiteľ, ktorý si po večeroch brnká doma na gitare?
Vedel som, že ak budem veľmi chcieť a budem sa venovať hudbe, tak úspech sa raz dostaví. V klube A-Go-Go v Newcastli som ešte ako tínedžer videl vystúpenie Jimiho Hendrixa aj skupiny Cream, ktorá bola vtedy na vrchole. A predovšetkým som videl, aké to je, ak niekto dokonale ovláda svoj nástroj, ktorým napríklad Jimi Hendrix doslova rozpráva. Ak máte podobný silný vzor, ide to trocha ľahšie. Ale ešte predtým, ako som vyštudoval za učiteľa, hrával som na kontrabas v rôznych džez-rockových kapelách. V januári 1977 som sa presťahoval do Londýna, kde som stretol bubeníka Stewarta Copelanda a gitaristu Henryho Padovaniho, s ktorými sme založili kapelu The Police. Keď Henry odišiel, vystriedal ho Andy Summers, ktorý predtým hrával v skupine Animals slávneho Erica Burdona. Ako hráči sme si dosť verili a tužili sme preraziť s niečím novým. Malo to byť čosi medzi new-wave, punkom, ktorý vtedy ovládol Britániu, a reggae.


Ale ani slávna skupina Police nemala okamžitý úspech...
To máte pravdu. Keď sme nahrávali prvý album Outlandos d´Amour,  nemali sme manažéra ani žiadnu nahrávaciu zmluvu a len vďaka tomu, že skladba Roxanne mala hitové ambície, si nás všimlo vydavateľstvo A+M Records a potom sa to už rýchlo rozbehlo a až do roku 1984 sme sa ako kapela nezastavili.


Vaše biele reggae malo celosvetový ohlas, precestovali ste na turné kus planéty, aká bola skutočná príčina rozpadu megaúspešnej kapely The Police? Nebol to napríklad aj rodinný problém? Boli ste stále niekde na turné či zavretý v štúdiu...
S Frances som bol ženatý od roku 1976, takže so mnou zažila aj moje učiteľské časy aj to, keď som hrával v rôznych barových kapelách. Ale ani jeden z nás nemohol byť pripravený na to, čo sa stane s človekom, keď dostane status rockovej hviezdy, ktorou som pár rokov bol, či už som chcel, alebo nie a celkom som tomu aj sám uveril. The Police bola istý čas veľmi populárna kapela a príčinou toho, že sme sa rozpadli, neboli nezhody medzi nami, ale jednoducho to, že sme dosiahli takmer všetko, čo sme chceli, a keď v roku 1983 vyšiel album Synchronicity, už sme tušili, že bude asi naším posledným. Boli sme už unavení z neustáleho koncertovania a každodennej slávy... Všade sme mali za pätami reportérov a húfy bláznivých fanúšikov. Police sa postupne  rozpadávali, mňa oslovilo herectvo, hoci hudbu som mal stále hlboko v sebe.


Hoci nemáte žiadne herecké školy, aj v tomto povolaní ste sa celkom dobre uchytili...
Aj dnes dostávam rôzne ponuky na účinkovanie vo filmoch či dokonca v divadle, ale vezmem skutočne iba to, čo ma mimoriadne osloví. A, samozrejme, potrebujem termíny zladiť s ostatnou prácou, veď koncertujem, nahrávam platne, a to ani zďaleka nie je všetko. Keď som s herectvom začínal, bolo pre mňa výzvou postaviť sa pred kameru spolu s Meryl Streep, s ktorou som hral vo filme Plenty, skvelou skúsenosťou bolo aj sci-fi Duna Davida Lyncha. Veď tento film sa realizoval tri roky a ďalšie tri trvala príprava naň. Filmových projektov, kde som hral, je podstatne viac, ale herectvo beriem len ako svojho koníčka, hoci keď do toho idem, robím to naplno a najlepšie, ako viem, aj keď som viac-menej intuitívnym typom herca. Ale vôbec prvýkrát v živote som stál pred kamerou v reklame na žuvačky, na čom sa dodnes dobre bavím...


Na Vianoce ma v televízii veľmi potešil záznam vášho skvelého koncertu z katedrály v Durhame z roku 2009, ktorý bol pre mňa hlbokým duchovným až hypnotickým zážitkom. Hrali ste tam starú hudbu na tradičných nástrojoch. Koľko nástrojov vlastne ovládate?
Som rád, že sa vám koncert páčil, projekt som pripravoval takmer rok vo svojom dome v Taliansku a nie je to len moja zásluha, že sa to napokon podarilo. Veď tam hralo okrem mňa tridsaťtri hudobníkov, spomeniem len pár mien: Dominic Miller, Bijan Chemirani, Daniel Hope, Edin Karamazov, Ibrahim Maalouf, Mary Macmaster, Vincent Segal, Julian Sutton či súbor Stile Antico. Nebol som si istý, či podobné spojenie ľudových piesní, vianočných kolied a upravených skladieb vážnej hudby osloví širšie spektrum poslucháčov, ale výsledok aj vďaka všetkým skvelým muzikantom prevýšil moje očakávania. A myslím si, že aj ľuďom sa to páčilo, vaše slová mi to len potvrdzujú. Snažil som sa ponúknuť ľudom čosi z krásy staršej hudby, ktorú sme prerobili do modernejších aranžmánov. S podobnou prácou som mal už istú skúsenosť, keď som na svojom albume Songs from the Labyrinth spracoval muziku renesančného skladateľa Johna Dowlanda. A ak sa pýtate, na koľkých nástrojoch hrám, tak to vám nepoviem celkom presne. Ale určite je to basgitara, gitara, kontrabas, klávesy, saxofón, ústna harmonika, flauta, lutna, mandolína a to nebudem spomínať exotické nástroje...


Minulý rok ste v rámci turné Symphonicity koncertovali aj na Slovensku, v Bratislave. Ako sa vám páčilo vaše hlavné mesto a naše publikum? Stihli ste si pozrieť aj nejaké pamiatky či zoznámiť sa nejako inak s našou kultúrou?
Pamätám si dobre, že vaše publikum moje pesničky poznalo a veľmi spontánne a živo na ne reagovalo, čo ma potešilo, pretože predsa len majú nové aranžmány a nie každému vyhovuje spájanie hudby so symfonickým orchestrom. K tomu, aby som vaše krajinu bližšie spoznal, mi opäť chýbal čas, bol som v Bratislave len dva dni, no vašu krajinu mi najviac pripomína úžasný nástroj – fujara, ktorú som dostal do daru, keď som hral na Slovensku prvýkrát.


Hudba a herectvo však nie je vašou jedinou vášňou, doma ste aj v literatúre...
Literatúra je mojím veľkým koníčkom a ja sa nebránim  napríklad ani verejnému čítaniu poézie. V apríli 2010 som v Alice Tulley Halle v New Yorku čítal spolu s Gabrielom Byrnom, Mattom Dillonom, Alanom Cummingom či s Meryl Streep verše a prózy amerických a anglických básnikov a prozaikov. Ja som predčítal úryvky zo svojej obľúbenej knihy Philipa Larkina Svätodušné svadby. Poéziu toho autora mám rád a obdivujem, pretože ten chlap bol nielen skvelým spisovateľom, ale zároveň aj výborným džezovým kritikom a mal k hudbe veľmi blízko.


Váš život asi nie je len práca, ale určite aj aktivity, pri ktorých si oddýchnete a ktoré vás bavia, napríklad vinárstvo, cestovanie...
V Toskánsku mám pozemky, kde pestujem vinič, ale vína nie je viac ako 40-tisíc fliaš ročne, čo je skutočne len záľuba a žiadny obchod... Ale aj kúsok od Florencie mám farmu, kde sa vyrába olivový olej a skvelý, čistý med. Mám rád prírodu a vidiek a pobyt v podobnom prostredí má na mňa blahodarný vplyv. Napríklad, keď koncertujem dva či tri mesiace v kuse, potrebujem si na podobnom mieste trocha oddýchnuť a načerpať nové sily. A je úžasné aj na vlastnej koži zistiť, že niekde ešte ľudia žijú tak čisto ako pred sto rokmi, v kontakte s prírodou a ročnými obdobiami.


Práve váš živý záujem o prírodu vás v roku 1989 viedol k tomu, aby ste založili nadáciu na záchranu pralesa Rainforest Foundation...
Bol som viackrát v Amazónii a videl, čo sa deje s dažďovým pralesom. Každú minútu mizne z jeho rozlohy plocha futbalového ihriska. Keď si uvedomíte, že tento prales je pľúcami planéty a že ak zmizne, tak zmizne aj človek, asi by sme nemali byť k tomu ľahostajní. V Amazónii žijú mnohí domorodci v dokonalom spojení s prírodou a keď ich životné prostredie iní ľudia bezohľadne drancujú a likvidujú, tak by s tým mali robiť niečo ľudia, ktorí majú na to prostriedky a môžu túto katastrofu medializovať. Všetko to drancovanie Amazónie sa deje samozrejme pre peniaze a sú to zasa peniaze, čo môžu tomu zabrániť, či aspoň to obmedziť. Za tie roky som zarobil svojou hudbou isté prostriedky, ktoré môžem investovať aj týmto smerom, čo mi pripadá ako správna vec a som rád, že v tomto úsilí nie som sám. Čím viac sa o tomto probléme bude hovoriť, tým lepšie. Viete, že z Amazónie pochádza asi päťdesiat percent všetkých rastlín a živočíchov, ktoré sú na svete, nehovoriac o tom, že každý štvrtý liek, ktorý sa používa vo svete, má pôvod práve tam? Mne sa zdá  prirodzené, že ak sa stane katastrofa na Haiti, tak zahrám na koncerte, ktorý túto krajinu podporí, podobné je to s Tibetom či s koncertmi Live Aid a Live 8. Nikto ma nemusel prehovárať, len som sa opýtal kedy a kde...


Všetky vaše deti sú už veľké, ako si s manželkou Trudie užívate život? Je jednoduché byť celebritou, na ktorú poľujú paparazzovia?
Mňa bulvár nezaujíma a snažím sa správať ako normálny človek. Hrám si svoju hudbu, rád si zabehám, cvičím jogu, zájdem do dobrej reštaurácie, do galérie... Svoju ženu nadovšetko milujem, pretože je človekom, ktorý ma chápe a pri všetkých mojich aktivitách ma podporuje. Ja jej nikdy nebudem môcť dostatočne povedať, ako veľmi ju mám rád a čo všetko pre mňa znamená. Ale mám ešte veľa rokov na to, aby som sa o to mohol denne pokúšať. Dosiahol som už istý vek, ale necítim sa starý. Po päťdesiatke som si začal život užívať, ale aj vážiť a dnes si viem vychutnať každý deň. Či už je zamračený, slnečný, mrazivý, alebo plný dažďa. Ak viete, že vás ktosi veľmi miluje a vy podobne milujete jeho, je to veľké životné šťastie. A ja to šťastie mám! 






Autor: Andrijan Turan
Foto: Archív

- - Inzercia - -