Dnes je utorok, 18.január 2022, meniny má: Bohdana
Čas čítania
9 minutes
Zatiaľ prečítané

Divadlo je pre mňa návyková droga!

máj 24, 2011 - 11:12
Tento neprehliadnuteľný, vysoký muž s hlbokým hlasom je vyhľadávaným predstaviteľom drsných chlapov, zväčša v akčných filmoch nielen českej, ale aj zahraničnej produkcie. Je taktiež televíznym, divadelným a dabingovým hercom, miluje poéziu, prózu, hudbu a vášnivo rád fotografuje. Zdanlivo nič nebráni tomu, aby tento známy muž nežil životom hviezdy, ktorá si užíva pôžitky popularity. MAREK VAŠUT sa jej však skôr vyhýba, zostáva v ústraní a žije mimo šialenstva šoubiznisu.
Foto: 
V slovenskom hranom dokumente Petra Dimitrova Čas grimás hráte postavu Franza Xavera Messerschmidta, sochára, ktorý predstihol svoju dobu. Máte za sebou vyše sto filmových postáv. Je skúsenosť s hraným dokumentom pre vás v niečom nová?
Bola to pre mňa určite zaujímavá skúsenosť, keďže hrám sochára, ktorý predstihol svoju dobu, a ľudia sa ho svojím spôsobom asi aj báli, lebo bol iný a svoju inakosť sa nesnažil skrývať. Messerschmidt bol schizoidný a paranoidný génius, moderný umelec, akých v tom čase asi nebolo veľa. Možno ani veľa rodených Bratislavčanov nevie, že posledné roky svojho života prežil už v zbúranom podhradí, takmer v úplnej izolácii, kde tvoril svoje slávne „charakterové hlavy“ a kde aj napokon zomrel. Tento film je čosi viac ako hraný dokument. Nerozpráva totiž len o sochárovi, o jeho tvorbe, pochybnostiach umelca, ale aj o dobe, v ktorej žil, hoci sa sústreďuje len na posledné obdobie jeho zaujímavého života.

Postava, ktorú stvárňujete, bojuje so svojimi démonmi. Aj vy ste mali svojho démona, ktorý vám citeľne zasahoval do života, a tým bola endogénna depresia. Ešte vždy s ním bojujete, beriete lieky, dá sa vôbec podobná choroba niekedy celkom vyliečiť?
Táto choroba je nevyliečiteľná, ale jej príznaky sa dajú modernými antidepresívami, ktoré užívam, zmierniť. Ide vlastne o akúsi drobnú chybičku v mozgu. Oproti zdravým ľuďom máte zníženú hladinu najdôležitejších neurotransmiterov, najmä dopamínu a serotonínu, čo do veľkej miery ovplyvňuje vaše myslenie. Keď ma to pred rokmi chytilo, bol som na tom tak zle, že som sa dokonca pokúsil o samovraždu. No práve vtedy som zistil, aký má človek silný pud sebazáchovy. A tak stále beriem lieky a viac či menej úspešne všetko zvládam.

Na podobnom ochorení vidíme len jeho zložitosti, ktorými nám znepríjemňuje život. Môže však, povedzme, hercovi aj nejako pomôcť niečo pochopiť o jeho osobnosti?

Iba ten, kto podobnú chorobu má, môže vedieť, akým peklom človek prechádza a o čo všetko ho táto choroba pripraví. Je strašné, keď vám čosi nepomenovateľné, čosi, čo sa deje v hĺbke vašej hlavy, berie radosť zo života a núti vás premýšľať viac než podivne. Áno, ak dostanete postavu niekoho narušeného, nemusíte sa tak veľmi radiť s lekárom, aby vám objasnil, ako sa asi takýto typ správa, a môžete siahnuť do svojho vnútra. No koľko podobných postáv dostanete počas svojej kariéry? Ja by som bol radšej úplne zdravý, ako poznal skúsenosť endogénnej depresie, tie strašné stavy, ktoré prichádzajú a ktoré sú zrejme u každého iné, a preto je táto choroba taká zákerná a nevypočítateľná. Mne istým spôsobom ukázala moje limity.

Prelomom vo vašej hereckej kariére sa stala postava Jakuba Vildu vo filme Pěsti ve tmě, odvtedy vám podobné postavy drsných chlapcov prischli. Nenudí vás to, keď musíte  hrať len variácie variácií tej istej postavy? Alebo sa nad tým nedá takto zamýšľať a beriete to jednoducho ako prácu, za ktorú ste raz lepšie, inokedy horšie zaplatený?
Už za socializmu som sa radšej vyhýbal tomu, aby som hral dobrých a uvedomelých súdruhov, hoci by to boli hlavné úlohy, ktoré by mi vtedy priniesli popularitu. O takú „popularitu“ som však nestál, a tak som radšej hral tých zloduchov, nepriateľov skvelých súdruhov. Navyše, negatívne postavy bývajú často napísané oveľa šťavnatejšie a úprimnejšie a sú dokonca aj sympatickejšie. Postavy beriem vtedy, keď sa mi páčia, alebo aj vtedy, ak sú slušne zaplatené, napríklad v amerických filmoch. Určite tie úlohy nevnímam ako nejaké variácie jednej silnej mačovskej postavičky, na to, aby k tomu nedošlo, sú tu predsa režiséri, scenáristi a aj ja sa rokmi ako herec mením...

Ako jeden z mála českých hercov ste ako štipendista absolvovali známu hereckú školu Lee Strasberg Institute v New Yorku. Naučili vás tam niečo nové, čosi, čo nepoznajú na pražskej Divadelnej fakulte akadémie múzických umení?
Peniaze na štúdium som síce dostal z Fulbrightovej nadácie, ale na živobytie som si v New Yorku musel tvrdo zarobiť a paradoxne, až v roku 1990 som v Amerike zistil, akou luxusnou školou bola DAMU. Hoci aj tam sme mali hereckú metódu Stanislavského, nebrala sa ani zďaleka tak vážne ako u Strasberga, kde to bolo takmer náboženstvo. V Amerike síce pracujete s úžasnými pedagógmi, ale ste tam, povedzme, päťdesiati a kto si pozornosť nevybojuje, tak ju nemá. Žiadne také, že sa vám profesor venuje aj individuálne, po hodine. Chcete súkromné hodiny? No prosím, sto dolárov za 45 minút. Nech sa páči! Ja som sa tam dozvedel napríklad to, že keď ste v Amerike hviezda, môžete si robiť takmer čokoľvek, aj prísť neskoro na skúšku opitý a nevedieť text. Ak ňou nie ste, tak musíte tvrdo makať a sklopiť uši pred diktátom produkcie, režiséra...

Na štúdium v Amerike ste si zarábali prácou čašníka v reštaurácii. Je pravda, že v tomto prostredí sa v USA pohybuje mnoho nezamestnaných hercov v nádeji, že ich tam objaví nejaký režisér či producent?
Je to pravda, ja som „pingloval“ v ruskej vinárni Kalinka a bola to šialená zaberačka! Behal som tam v určitých hodinách ako afganský chrt. Keď som nedoniesol hosťovi do desiatich minút jedlo na stôl, šiel jeho účet na moje tričko. Skvelý systém! A viem, že takých ako ja boli v New Yorku stovky. Raz som bol na vystúpení svetoznámeho a slávneho Living Theatru a po predstavení, ktoré ma príliš nenadchlo, som ešte zašiel peši spláchnuť sucho do môjho obľúbeného baru, pár blokov od divadla. Keď som si zavolal  čašníka, takmer som spadol zo stoličky. Bol to predstaviteľ hlavnej úlohy z divadla, odkiaľ som práve prišiel. Dodnes nechápem, ako to stíhal...

Vaša perfektná angličtina je asi jedným z dôvodov, prečo ste tak často obsadzovaný do amerických filmov. Nakrúcate s americkými štábmi rád? Je to celkom iná filmovačka, než s českými režisérmi?
Jasné, že je to úplne iné nakrúcanie, keď máte takmer neobmedzený rozpočet a nemusíte sa báť, že keď miniete istú sumu, tak už možno ani film nedokončíte... Český štáb a americký štáb, to je čosi takmer neporovnateľné. Nezabúdajte, že filmový priemysel sa zrodil v Amerike a sú tam tí najlepší z najlepších, hoci nemusia byť, samozrejme, rodení Američania. Je radosť a zároveň samozrejme aj veľká škola robiť s absolútnymi profesionálmi. Až vtedy si uvedomíte, ako sa to má a nemá robiť. Som rád každej príležitosti v zahraničnom filme, aj keď ide len o nejaký štek. Herec sa predsa svojej profesii učí celý život...

V zopár filmoch ste sa ocitli po boku skutočných megahviezd, ako sa nakrúca napríklad s Anthonym Hopkinsom, Tomom Cruiseom? Našli ste spoločnú reč aj mimo nakrúcania, podebatovali ste si spolu?

S Hopkinsom, ktorý je na pľaci aj mimo neho veľmi milým, inteligentným a príjemným pánom, som sa dobre a zmysluplne porozprával a bol by som rád, keby som mal takého priateľa. Ale nebudem ani príliš netaktný, keď poviem, že pán Cruise je namyslený panák, ktorý sa takmer nikdy s nikým nebaví a už vôbec nie s nejakým neznámym českým hercom...

Väčšina vašich kolegov je ukotvená v divadlách, vy stále angažmán nemáte. Prečo? Nechcete sa viazať alebo nemáte tak rád divadlo, aby ste stáli večer čo večer na javisku?

Viem, že divadlo je ako droga a môžete mu celkom prepadnúť. To, čo tam pravidelne večer čo večer zažívate, sa stáva čiastočne skutočnosťou, na ktorú si privyknete, a páči sa vám. Svoju nezastupiteľnú úlohu v tom majú samozrejme aj diváci, magická atmosféra javiska i hľadiska, skvelí hereckí kolegovia-kamaráti, potlesk... Divadlo je jednoducho návyková droga a ja sa podvedome bránim takémuto stereotypu a záväzku, keďže mám rád slobodu a stále angažmán je stále zamestnanie, ktoré vám nemusí prinášať len kvalitné úlohy...

Ľudia, najmä ženy vás vnímajú aj podľa vašich filmových postáv ako drsného, nekompromisného chlapa, ktorý nenechá so sebou len tak manipulovať. Pomáha vám tento imidž v úspechoch u žien?
Mužovi asi neprináleží verejne hodnotiť svoje úspechy či neúspechy u žien, ale imidž, o ktorom hovoríte, mi v určitom čase asi pomohol pri zvádzaní niektorých žien. Ono je to tak, že niektoré ženy si stotožňujú postavu drsňáka, ktorú som zahral, s Marekom Vašutom, ktorý sa takémuto spodobneniu nijako nebráni. U dotyčnej dámy ide často len o úlet. Doma má empatického, inteligentného a bohatého muža, ale teraz, na túto noc či pár nocí chce zlého chlapca. No tak ho aj dostane, nevidím na tom nič zlé. Obaja predsa vieme, že nejde o lásku, je to hra s presne danými pravidlami, kde je podstatná  diskrétnosť.

Predpoludním nakrúcate mafiánskeho zloducha a večer otvárate výstavu svojich fotografií. Sú fotky a verše lyrickým obrazom vášho lepšieho ja, toho Mareka Vašuta, ktorý si sadne večer s pohárom vína pred svoju bohatú knižnicu a teší sa na to, akú knihu si vytiahne?
Fotografie, verše, romány, sú mojím koníčkom, mám veľkú knižnicu a taktiež milujem krásne fotografické knihy, ale mojím povolaním je herectvo, a nie fotografovanie. Takže fotky zobrazujú časť môjho ja a neanalyzujem, či tú lepšiu alebo horšiu, a možno sa to z nich ani určiť nedá. To nie je exhibícia, ako keď hráte zloducha. Tu pracujete s náladou, svetlom tieňom, kompozíciou.

Keď nie je muž vo vašom veku ženatý, ľudia o ňom vravia, že je starým mládencom z presvedčenia. Vyhovuje vám tento stav alebo by ste ešte vždy boli ochotný stratiť hlavu a oženiť sa, ak by prišla tá pravá? A myslíte si, že ju chlap spozná, ak sa objaví?
Mám rád slobodu aj preto som ešte stále slobodný. No myslím si, že ak stretnete tú pravú, tak určite spoznáte, že je to ona a aj ona to spozná. Jednoducho ste sa mali a museli stretnúť a teraz je na vás, či spolu aj zostanete. Žiť vo vzťahu či v manželstve nie je jednoduché a ak sa tam náhodou po čase vytratila láska, tak to môže byť aj poriadne peklo...

Ste synom tanečného teoretika a baletky, vytvorili ste si odmalička k tancu nejaký osobitý vzťah alebo to človeka skôr odradí, keď sa o tom doma tak často hovorí?
Máte pravdu, že som si odmalička vytvoril k tancu špecifický vzťah. Z duše som ho znenávidel! (smiech) Ale nie, dnes je to už celkom iné a skvelý balet si rád pozriem hoci aj zajtra.

Aké zaujímavé pracovné ponuky máte naplánované na tento rok, či už v televízii, vo filme alebo inde?
Nechcem vyzerať ako poverčivý človek, no nebudem hovoriť o tom, čo ešte iba chystám a čo sa nemusí, ale aj môže vydariť. Bol by som radšej, keby za mňa hovorila už hotová práca, tak ako film Čas grimás, ktorý som nakrúcal s radosťou a som s ním spokojný.

Môžete prezradiť, čo vás v tomto čase napĺňa najväčšou radosťou? Je život o tom  naplniť si čo najviac chvíľ dňa nejakým zázrakom?

Čím som starší, tým viac si viem vážiť aj vychutnávať chvíľočky pohody, ktoré si viem vytvoriť sám, ale aj v spoločnosti priateľov. Samozrejme, bolo by skvelé každý deň zažiť aspoň maličký zázrak, čosi čarovné a krásne, ale skúsenosti mi vravia, že to býva skôr naopak a tých krásnych chvíľ je menej a menej. Pre mňa je zázrakom dobrá kniha, krásny koncert, film, báseň, fotografia, ale aj more, hory, les, často celkom jednoduché veci, na ktoré sa pozeráme ako na samozrejmosti, no samozrejmosťami už nie sú.

Máte nejaké obľúbené miesta na svete, kam si chodíte dobíjať baterky a kde by ste chceli prípadne stráviť čas, ktorému sa vraví staroba?
Ak by ste vy mali nejaké krásne, obľúbené miesto, tak by ste o ňom hovorili viac a viac ľuďom, aby vám tam začali chodiť a stalo sa obľúbeným turistickým centrom?

autor: ANDRIJAN TURAN
Foto: Tony Štefunko, archív M.V.

- - Inzercia - -