Dnes je pondelok, 06.december 2021, meniny má: Mikuláš
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Hovorím si hendikepovaná cvičiteľka

apríl 12, 2011 - 13:51
Keď mala pani MILADA DOBROTKOVÁ dvadsaťosem rokov, lekári jej povedali prognózu, s ktorou mladá žena nepočítala ani v najhoršom sne: „V štyridsiatke už možno nebudete chodiť.“ Pani Miladu sme stretli v športovom oblečení, ako čaká na svoje cvičenkyne, s ktorými sa už o pár minút začne hodina jogy. „Už desať rokov nadsluhujem,“ spokojne sa smeje pani Milada, ktorú lekárske prognózy nezlomili.
Foto: 
Pred rokmi to však vyzeralo úplne inak a jej zdravotný stav nenasvedčoval, že v päťdesiatke bude aktívne cvičiť a že sa z nej dokonca stane, ako si sama hovorí, hendikepovaná cvičiteľka, a to vo svojej vlastnej relaxačnej škole, ktorú vedie v Piešťanoch spoločne s kolegami už osemnásť rokov. „Boli sme medzi prvými, ktorí po revolúcii začali ponúkať ozdravovacie pobyty na princípe cvičenia jogy a zdravej životosprávy. Sú spojené aj s prednáškami, ktoré vedú skúsení lektori,“ vysvetľuje nám pani Milada v príjemnom prostredí svojho centra a v myšlienkach sa prenesie o pár rokov späť. „Nemyslite si, že som vždy bola taká vyrovnaná, ako som dnes. Keď som sa mala postaviť pred ľudí a so svojím hendikepom im hovoriť, ako majú cvičiť, nemyslela som si, že ma prijmú,“ spomína pani Milada, ktorej lekári dokonca v mladosti pre nevyvinuté bedrové kĺby a pre pravú nohu kratšiu o tri centimetre zakazovali cvičiť. 

Odchádzali jej nohy aj svalstvo
„Nakoniec však práve vďaka cvičeniu môžem dnes chodiť,“ hovorí pani Milada, ktorá sa narodila s vykĺbenými bedrovými kĺbmi. Do dvoch rokov nemohla chodiť aj preto, že mala okolo nôh kovovú obruč, ktorá ich fixovala. Jej mamu pohľad na dcéru veľmi trápil a hľadala pomoc, kde sa dalo. Z Prievidze s dcérou vycestovala za špecialistom do Bratislavy, ktorý niekoľkomesačnému bábätku dvomi pohybmi kĺby vrátil na pôvodné miesto. „Keď som mala sedem rokov, začala sa mi pravá noha skracovať. Vtedy mi lekári zakázali úplne všetko. Nemohla som ísť na lyžiarsky výcvik, na hodinách telesnej výchovy som len sedela. V tom čase sme nepočuli o liečebnej telesnej výchove,“ spomína si na obdobie detstva a dodáva, že dodnes je presvedčená, že to jej najviac ublížilo. Do svojich dvanástich rokov nemala žiaden pohyb, veľmi rýchlo vyrástla a svalstvo jej začalo ochabovať. Pridružila sa skolióza chrbtice. „Bola som veľmi zakomplexovaná, pretože som na topánke nosila niekoľkocentimetrovú podložku, bez nej som krívala. Nedvihla som zo zeme nohy bez toho, aby sa mi netriasli,“ zdôveruje sa.

Mala mať sedavé povolanie
Neskôr nastúpila do Detského rehabilitačného ústavu v Piešťanoch, kde sa venovali takýmto deťom. „Spomínam si, že to tam bolo veľmi tvrdé a cvičenia sme si vytrpeli. Ale naučila som sa plávať a bicyklovať,“ hovorí pani Milada a dodáva, že práve tam si získala vzťah k cvičeniu. Najmä preto, že vedela, ako jej môže pomôcť. Zlepšilo sa jej držanie tela, svalstvo začalo byť pevnejšie a ubúdali aj bolesti kĺbov a chrbtice. Keď končila základnú školu, zavolala si ju učiteľka, ktorá jej vtedy povedala, že najlepšie by pre ňu bolo, ak by si našla sedavé povolanie na pošte alebo na nejakom úrade. Vtedy jej prvýkrát školská lekárka povedala, že jej noha môže neskôr ochrnúť. Pani Milada však išla študovať gymnázium a potom vysokú školu elektrotechnickú a po jej skončení začala učiť na baníckom učilišti. „Počas vyučovania som stála na nohách a začali sa opäť ozývať bolesti. Nepomáhali mi už ani pobyty v kúpeľoch,“ vysvetľuje pani Milada.

Pšeničná strava
„V dvadsiatich ôsmich rokoch mi lekári povedali, že mám kĺb opotrebovaný ako stará žena. Diagnóza bola koxartróza tretieho štádia, vysychanie bedrového tkaniva a čakajú ma barly, vozík alebo totálna endoprotéza,“ spomína pani Milada, ktorá v tom čase už začala intenzívne cvičiť. Úplnou náhodou stretla v kúpeľoch pána, ktorý sa zaoberal cvičením jogy. Odporučil jej knihu od Milana Poláška, považovaného za nestora jogy na Slovensku. Bolo to v čase ešte pred revolúciou, keď tieto smery u nás neboli až také populárne a rozšírené. Naučila sa základné jogové cvičenia a získala prvé poznatky o zdravej výžive. „Dozvedela som sa, že mi pomôže, ak zo stravy odstránim mäso. Prečítala som si prvú knihu o surovej strave, v tom čase u nás takáto literatúra vôbec nebola. Bola som rozhodnutá, že budem vegetariánkou, aj keď ma mnohí od toho odhovárali, že mi to na moju diagnózu môže len uškodiť,“ hovorí pani Milada, ktorú to neodradilo. Z českého Kolína si z jednej fabriky objednala dvadsať balíkov sóje, pretože u nás nebola dostupná. „Začala som si sama vyrábať pšeničné mäso, takzvaný seitan alebo tofu. Všetku stravu som si vlastne produkovala sama doma,“ dodáva pani Milada. 

Jogínka
Spolu s knihami o zdravej výžive, ktoré už v deväťdesiatych rokoch začali pribúdať na našich pultoch, dostávali sa k nám aj poznatky o východných filozofiách a učeniach. Podarilo sa jej dostať na jeden z prvých kurzov jogy, na ktorý až rok čakala, pre nedostatok voľného miesta. Ocitla sa v spoločnosti jogínov, s ktorými si začala vymieňať skúsenosti. „Kvôli nohe a kĺbom som nemohla odcvičiť všetky jogové cvičenia. Začala som sa zamýšľať nad tým, ako by ich mohli cvičiť ľudia s podobným postihnutím, aké mám ja,“ hovorí pani Milada, ktorá si vtedy ešte nevedela predstaviť, že by sa z nej stala cvičiteľka. Keď však s kolegami Miroslavom Polákom a Lýdiou Rybkovou začali uvažovať o založení spoločnosti zameranej na relaxačné pobyty, nabrala odvahu. „Postavila som sa pred ľudí a tŕpla, ako ma prijmú. Bolo to o to ťažšie, že boli medzi nimi športovci a lekári. Chodia na moje hodiny a prednášky dodnes,“ hovorí s úsmevom.
„Nohu mi už nikto nenatiahne ani nevyrovná chrbticu. Ale vďaka joge a strave dnes môžem chodiť, cvičiť a našťastie, ortopéd neuvažuje nad operáciami mojich kĺbov,“ usmieva sa pani Milada, ktorá je už dvadsaťjeden rokov vegetariánkou a jogínkou. Dnes ľuďom s podobnými problémami s pohybovým aparátom hovorí o svojom návode, ako zvrátiť nepriazeň osudu a nelichotivých prognóz. Smeje sa, že na svojich prednáškach a cvičeniam to má  s názornými ukážkami ľahšie, pretože sa sama môže dávať za príklad.

Autor: ANNA BOČKOVÁ
Foto: Tony Štefunko, archív M. D.

- - Inzercia - -