Dnes je utorok, 09.august 2022, meniny má: Ľubomíra
Čas čítania
5 minutes
Zatiaľ prečítané

Slovenská Twiggy s hlasom anjela

december 30, 2010 - 11:39
„Ak počujem slovo Trnava, a to v akejkoľvek súvislosti, vždy som na jej strane. Veď táto prekrásna metropola slovenských dejín a kultúry je mojím rodiskom a vždy som sa k nej hrdo hlásila. A ak prídem zasa do svojej Trnavienky, môžete posúdiť, do akej miery sa mi to podarilo,“ povedala v roku 1975 speváčka EVA KOSTOLÁNYIOVÁ. Jej plánovaný koncert, žiaľ, museli zrušiť, lebo v tom istom roku aj zomrela. Od jej smrti uplynulo neuveriteľných tridsaťpäť rokov.
Foto: 
Keď bol pohreb Evy Kostolányiovej, na miestnom cintoríne sa s ňou lúčila celá Trnava. Jej rodáci ju milovali a ona im to pri každom návrate do svojho rodného mesta oplácala. V čase, keď tento svet vo veku tridsaťtri rokov navždy opustila, som bola študentkou tunajšieho gymnázia. Keďže sme bývali pri cintoríne, zvedavosť mi nedala a na pohreb som šla aj ja. Na trnavskom cintoríne sa už tridsaťpäť rokov – vždy 3. októbra, keď Eva navždy odišla, schádza skupina obdivovateľov, ktorí prichádzajú zapáliť sviečku na hrob nezabudnuteľnej speváčky, tanečnice a herečky. Eva si to zaslúži, preto na ňu treba spomínať.

Spomienkový koncert
Keď som sedela na spomienkovom koncerte v zaplnenom Divadle Jána Palárika v Trnave, ktorý zorganizovalo občianske združenie Pramene za pomoci trnavského rodáka Martina Jurča, ale aj Martina Bruna, ktorý žije v Dánsku a ktorý v roku 1995 vydal jedinú knihu o Eve Kostolányiovej s názvom Tak málo stačí... napriek tomu, že sa s ňou stretol iba raz ako desaťročný na jednom z jej z posledných koncertov v Trenčianskych Tepliciach, pri jej piesňach sa mi tie dlhé roky vracali ako film. Podobné pocity opisovali všetci prítomní, ktorí, ak doslova neplakali, spievali s mladými spevákmi Art Music Orchestra z Červeníka. Charakteru telesa je príbuzný aj repertoár Evy Kostolányiovej, ktorá nahrávala zväčša s Tanečným orchestrom Čs. rozhlasu v Bratislave a s Orchestrom Gustáva Broma. Art Music Orchestra má dvadsaťštyri mladých muzikantov a vokalistky. Piesne ako Výlety, Keď si sám, Poď so mnou, Si dážď, Haló tam, Až bude pokosená tráva, Panoptikum, Smoliar, Ťuk, ťuk, Mestom zvoní smiech nahrali v novom šate a nepriamo prepojili generáciu, ktorá už odišla, s generáciou, ktorá na scénu ešte len prichádza. V programe vystúpilo aj niekoľko hostí, ktorí zaspomínali na svoju priateľku a kolegyňu Evu. Medzi  nimi bola aj známa rozhlasová režisérka Viola Muránska, ktorá jej písala texty piesní, spevák Zdeněk Sychra, hudobný skladateľ Pavol Zelenay a choreografka a Evina priateľka Gita Šebová.

Taký malý zázrak
V roku 1972 zvládla úlohu Nitušky v televíznej úprave operety Mam´zelle Nitouche. Na Bratislavskej lýre v roku 1973 získala striebornú lýru za dueto Chvála humoru s Karolom Duchoňom. O rok neskôr vybojovala bronzovú lýru za pieseň Dobré ráno želám. V roku 1975 vyhrala súťaž Vyberte si pesničku s piesňou Výlety. Zúčastnila sa tiež na medzinárodnom festivale populárnej hudby v írskom Castelbare...

„Eva patrila k spevákom, ktorí nespievajú tóny, ale zmysel piesne. Nebol to žiaden veľký hlas. Mala taký milý, krehký hlások, ale dokázala ním uspievať lyriku s nesmiernou nehou a krehkosťou, ako aj veselé oddychové pesničky, kde ten hlas znel ako fanfáry a strhol ľudí,“ povedala autorka textov Viola Muránska. Do povedomia divákov vstúpila Eva Kostolányiová ešte v roku 1969 v Malej TV hitparáde s piesňou Bábika a Poď so mnou, ktorá sa stala jej prvým hitom. Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov bola nielen najlepšou slovenskou speváčkou, ale zároveň aj idolom. Nosila krátke sukne, rovné dlhé vlasy, vysoké čižmy nad kolená, ktoré sú „in“ v súčasnosti, preto jej dali prívlastok slovenská Twiggy. V Trnave vedeli, že Eva pochádzala z veľmi skromných pomerov z rodiny Vermešovcov. „Našim rodičom sa narodilo až trinásť detí, no prežili štyria chlapci a štyri dievčatá. Eva bola z nich najstaršia. Hudobné nadanie sme mali po otcovi. On spieval, vyhrával na harmonike, tancoval. Mama ovdovela ako 44-ročná. Aby nás uživila, vyrábala voskové ruže a chodievala ich predávať na púte a jarmoky. Do zamestnania ísť nemohla, lebo podstúpila viacero operácií. Poberala len vdovský dôchodok a na nás sirotské. Napriek tomu sme mali každú nedeľu na obed hus alebo kačicu,“ spomínala Evina sestra Rozália Maliňáková. Druhá sestra Valéria Krajčovičová opisovala Evu ako veľkú tanečníčku a speváčku. „Bola celkom iná od nás súrodencov, ktorí sme boli súčasťou života cukrovaru. Keď mala štrnásť, začala pracovať v trnavskom mäsopriemysle, no táto práca jej nevyhovovala, domov chodievala s dorezanými rukami...“ S bratom Ivanom, ktorý skonal už ako 27-ročný na zlyhanie srdca, začínala Eva vystupovať v Trnave na čajoch o piatej, po trnavsky „té o péci“. Keďže brat pôsobil v SĽUK-u, napísal jej žiadosť, a to jej otvorilo úspešnú kariéru tanečnice. Zo SĽUK-u prešla do VUS-u, kde sa spriatelila s choreografkou Gitou Šebovou, ktorá si na jej príchod spomína takto: „Bola taký malý zázrak. Mimoriadny talent. V tom čase bola hádam jediná, kto tak fantasticky urobil konkurz. Všetko, čo sme jej ukázali, absolútne hneď spravila. So šéfom baletu sme na seba žmurkli a hneď bola prijatá.“ Ďalšie Evine cesty viedli do Tatra revue, potom do sexteta Ľuba Beláka, Orchestra Braňa Hronca, kde spievala spolu s Evou Mázikovou a Saly Sellingovou, pôsobila aj v Moduse, na sklonku svojho krátkeho života založila vlastnú skupinu Hej.

Predčasná smrť

„Raz prišla za mnou a povedala, že má hrčky a že sa bojí, že má rakovinu. Ešte som na ňu vyskočil, že to určite nie je pravda. Úprimne som tomu neveril,“ zaspomínal Braňo Hronec. Písal sa rok 1974 a, žiaľ, ako sa neskôr na vyšetreniach ukázalo, bola to pravda. Eva sa však nevzdávala. Podrobila sa liečbe, bola vzornou pacientkou, spriatelila sa s ošetrujúcou lekárkou. Aj napriek tomu, že prišla o prsník, stále koncertovala. Užívala však hormonálne lieky, ktoré spôsobili, že jej zhrubol hlas – klesol o kvartu. Evu ani to nezlomilo – zmenila imidž, ostrihala si dlhé vlasy a z Twiggy sa stala športová Eva. „Neviem, či som poznala v živote statočnejšieho človeka, ako bola Eva,“ povedala jej priateľka Gita Šebová. Pred smrťou si Eva ešte splnila svoj sen – zaspievala si s hereckým idolom Michalom Dočolomanským. Ich spoločná pieseň Smoliar sa v roku 1973 stala obrovským hitom, rovnako ako Haló tam. V tom období dostala ponuku na účinkovanie v slávnom muzikáli Na skle maľované, no táto úloha bola už nad jej sily. Jej postavu nakoniec dostala Božidara Turzonovová.
Eva neodišla z tohto pozemského sveta sama. Manželstvo s Jánom Kostolányim, ktorý bol tanečníkom na Novej scéne, jej síce nevydržalo, lebo žiarlil nielen na jej obdivovateľov, ale aj na jej úspechy, no šťastie v láske ju stretlo na sklonku života po boku Andreja Šeba, s ktorým mali spoločnú skupinu Hej. On s Evou zostal až do konca. Poslednú pieseň More lásky nahrala 6. augusta 1975, o päť dní ju odviezli do nemocnice, z ktorej sa už nevrátila...

Epilóg

Najväčším prianím Evy Kostolányiovej bolo, aby po sebe niečo zanechala – aby svojimi piesňami oslovila aj mladšiu generáciu. Hoci naspievala desiatky piesní, za jej života vyšla len jedna jediná platňa. V roku 1994 však vydal Slovenský rozhlas reedíciu jej najväčších hitov, neskôr vyšli aj iné výberové albumy.
Súrodenci boli hrdí na svoju najstaršiu sestru, ktorá podľa nich nebola nikdy namyslená, aj keď bola populárna speváčka. Mala z nich vraj najlepšiu povahu, nosila srdce na dlani. Každému pomohla, nemala vari nepriateľov. Dnes sú už všetci spolu... Priam osudná smrť postihla aj Evinu mamu. Po dcérinej smrti chodila na cintorín každý deň. V roku 1992, keď si išla po výhru v Športke, ju zrazilo auto pred cintorínom...  

Autor: ALENA HORVÁTHOVÁ-ČISÁRIKOVÁ
Foto: Marcel Rebro a archív

- - Inzercia - -