Dnes je sobota, 25.jún 2022, meniny má: Olívia, Tadeáš
Čas čítania
3 minutes
Zatiaľ prečítané

Tajomstvo starej vily

jún 07, 2014 - 19:57
Malebné ulice tiahnuce sa pod bratislavským Slavínom, lemujú luxusné vily, postavené ešte začiatkom 20. storočia. Ich staré múry ukrývajú v sebe dávne tajomstvá, ktoré si ich aktéri nestihli vždy vziať so sebou do hrobu.
Foto: 
Jedno také tajomstvo nechtiac a za veľmi zvláštnych okolností odhalila Erika Rakayová, ktorá v jednom z týchto domov zdedila byt. Pôvodná majiteľka, staršia pani, ktorá pred časom zomrela, bola zatrpknutá samotárka, bočiaca od ľudí. Erika sa o ňu starala v posledných rokoch jej života a po dlhšom čase sa jej podarilo získať si jej dôveru. 
„Sedávala v kresle, chrbtom obrátená k oknu, a upierala zrak kamsi do neznáma, akoby ani nevnímala moju prítomnosť,“ hovorí Erika. „Zo svojho bytu nevyšla už celé roky a jediná živá bytosť, ktorá v nej vedela vzbudiť záujem, bola jej mačka Lora. Snažila som sa s ňou nadviazať kontakt, prihovoriť sa, ale odpoveďou mi bol nanajvýš odmietavý pohľad. Jedného dňa som prišla k nej celá rozčúlená, nahneval ma syn, a nahlas som si pred ňou posťažovala na starosti s deťmi. Obrátila sa tvárou ku mne a ja som v jej očiach uvidela slzy. Po chvíli ťažkého mlčania mi vyrozprávala svoj príbeh.“
 
Strata, ktorá nikdy neprebolela
Vilu, v ktorej stará pani bývala, dal postaviť ešte v medzivojnovom období jej otec, kedysi známy architekt. Po znárodnení a povestnej akcii „B“ ju rozdelili na niekoľko bytov a v jednom z nich zostali bývať. Rodičia sa pominuli, ona sa vydala, no len čo sa narodila dcéra Nelinka, manžel rodinu opustil. Dievčatko sa stalo stredobodom jej života. Piplala ju s neuveriteľnou láskou a starostlivosťou a hoci žili len veľmi skromne, po maturite s vyznamenaním nastúpila Nela na vysokú školu. O dcéru sa síce veľmi bála a pozorne sledovala každý jej krok, no ona jej dôvod na vážnejšie starosti nikdy nedala. Keď Nela končila štúdium, našla si chlapca a plánovali, že po čase bude svadba. 
Posledné prázdniny si mladí užívali v Senci pri jazerách. Jednu nedeľu sa pani nad ránom zobudila na taký divný pocit. Hrdlo jej zvierala úzkosť, ovládol ju nevysvetliteľný strach. Rozuzlenie prišlo okolo obeda. Pri dverách zazvonili dvaja policajti a oznámili jej hroznú správu. Jej dcéra je mŕtva, utopila sa.
Vtedy sa jej zrútil celý svet. Ani sama nevie, ako dokázala ísť do márnice identifikovať mŕtvolu najdrahšej bytosti, o ktorú takto tragicky prišla. Pohľadom naposledy pohládzala tvár dcéry, keď ju v tom zaujal na jej bledom hrdle tmavý tieň, akoby ju niekto škrtil. Upozornila na to zriadencov, sľúbili, že to prešetria. Ale jediným výsledkom bolo, že keď previezli Nelino telo do obradnej siene krematória, na hrdle mala uviazanú šatku.
 
To nesmieš, mamička
Asi dva týždne po dcérinej smrti uhynul aj Nelin obľúbený pes Diego. Byt na druhom poschodí sa zahalil do nepreniknuteľného ticha. Stará pani nemala nijakých príbuzných, návštevy susedov odmietala, zmierňovať samotu jej pomáhala len mačka Lora. Východisko zo svojej situácie videla v dobrovoľnom odchode zo sveta. „Aj acylpirín môže zabiť, keď si to dobre vypočítaš a máš silnú motiváciu,“ povedala svojej opatrovateľke Erike, keď sa jej zdôverila so svojím zvláštnym zážitkom, ktorý zvrátil jej rozhodnutie odísť za dcérou do iného sveta.
Na stôl si starostlivo naukladala tabletky, učesala sa, obliekla si sviatočné šaty a položila pred seba fotografie dávno mŕtvej dcéry. Tešila sa, že sa čoskoro stretnú. Na tvári sa jej dokonca zjavil mierny úsmev, keď dvíhala dlaň plnú liekov k ústam. Zastavil ju čudný šuchot za gaučom, akoby tam prešiel pes. Bože, už mám asi halucinácie, prebleslo jej hlavou. Žiadny pes tu nemôže byť, Diego je už pätnásť rokov mŕtvy, rovnako ako Nelka. No keď opäť zdvihla dlaň , znovu ju zarazil ten istý zvuk, navyše o niečo intenzívnejší. Pri treťom pokuse ju vyrušil nielen šuchot, ale akoby na okamih zazrela aj známe obrysy psa a začula jasný dcérin hlas: To nesmieš, mamička. Zostala ako omráčená, z dlane jej vypadli lieky, rozkotúľali sa po celej izbe a z tranzu ju vytrhlo len hlasné a nástojčivé mraučanie Lory.
Osud vymeral starej panej ešte desať rokov života, kým sa naozaj mohla zvítať so svojou dcérou a ďalšími drahými ľuďmi, ktorí ju predbehli v odchode na onen svet. No ten čas už pre ňu nebol až taký pochmúrny. Prežila ho v hlbokom presvedčení, že smrťou sa naozaj nič nekončí, je to len prechod do akejsi inej dimenzie bytia, tajomstvo, ktoré odhalí každý z nás raz sám.
 
Viac sa dočítate v SLOVENKE!
 
Podobné články:
 
 
 
KATARÍNA HANZELOVÁ 
Foto: red, archív

- - Inzercia - -