Dnes je nedeľa, 25.september 2022, meniny má: Vladislav, Vladislava
Čas čítania
2 minutes
Zatiaľ prečítané

Zúfalé kvílenie huslí

marec 30, 2015 - 16:47
Ťažko povedať, prečo má niekto osud poznačený ťažkým bremenom a iný si užíva radosť a šťastie, ktoré mu boli dané do vienka. Život ako med nemal človek, ktorého smutná hra na husliach rezonuje v mojich ušiach dodnes...
Foto: 
Nikdy som ho nevidela, nerozprávala sa s ním, nepochválila ho za tie krásne, no zároveň nostalgické tóny. Kto a prečo hral tak úpenlivo a bolestne, som zistila počas jedných letných prázdnin na dedine u starej mamy. Často sme sa s partiou túlali, objavovali nové miesta, až sme natrafili na starší rozpadnutý dom za cintorínom, asi dva kilometre od dediny. Z jednej strany bol obkolesený lesom, z druhej poľom a zvyškami pomníkov starého židovského cintorína. Nikdy sa nič zvláštne neprihodilo, až počas horúceho augustového večera, keď sme zostali vonku dlhšie ako zvyčajne. Po zotmení začali z domu vychádzať zvláštne kvílivé zvuky. Keď sa človek započúval, zistil, že je to zvuk huslí, ktorý sa rozlieha po okolí. V izbách sa nesvietilo, všade vládla absolútna tma, len naše uši vedeli o prítomnosti niekoho, kto sa po chvíli srdcervúco rozplakal. Ten plač a krik nás vyľakali, rozutekali sme sa a domu sa v ďalších dňoch vyhýbali. Pýtala som sa kamarátov, či tam niekto býva, no nikto nevedel. Ťažilo ma to, chcela som sa dozvedieť viac o tajomnom neznámom, ktorý hral na husliach snáď lepšie ako ktorýkoľvek virtuóz, no zároveň bolo z rozozvučaných strún cítiť neuveriteľný žiaľ a bolesť. Koncom prázdnin som sa bicyklovala po dedine po západe slnka. Ťahalo ma to k tomu rozpadnutému domu ako magnet, netušiac prečo. Práve keď som míňala zadný vchod, opäť som začula ľúbeznú, nostalgickú hudbu, ktorá sa ozývala azda z každého centimetra rozpadnutého obydlia. Po pár minútach nasledoval plač, búchanie do stien, praskanie dreva a následne výkriky: „Pomôž mi! Neodchádzaj!“ Zúfalý rev bezmocného muža spôsobil, že som sa nemohla pohnúť z miesta. Zmohla som sa iba na tiché: „Ako vám pomôžem?“ Zrazu bolo všade ticho, v mojich nohách opäť prúdila krv a ja som sa rozbehla ako o život. Celá zadychčaná a uslzená som doma vyrozprávala svoj zážitok starej mame. Najskôr ma vyhrešila, že som si trúfla ísť tak ďaleko za dedinu sama, no napokon mi prezradila tajomstvo chátrajúceho domu a jeho smutného obyvateľa.
 
 
Príbeh veľkej lásky
 
Stará mama ho tiež poznala len z rozprávania svojej starkej. Vraj, kedysi v dedine býval krásny a šikovný mládenec, ktorý miloval hudbu. Vtedajšia doba nepriala umelcom, a tak bol aj on nútený zanechať svoj sen, no skutočným a hlavným dôvodom bola práve láska k žene. Žili spolu v bezdetnom manželstve desiatky rokov, starali sa jeden o druhého, až sa jedného dňa jeho pani pominula. Od žiaľu vytiahol zo skrine svoje staré husle a hral na nich každú noc, až kým ho jeho stuhnuté prsty neodmietli poslúchať. Popritom plakal od bolesti zo straty svojej životnej lásky. Jedného dňa už tú ťarchu nevydržal a obesil sa na povale. Hovorí sa, že jeho duša sa vracia každý večer do toho domu a opäť prežíva tie isté muky. Ten neuveriteľný príbeh sa  mi navždy vryl do pamäti a spomenula som si naň, aj keď som o dvadsať rokov neskôr kráčala poľnou cestou okolo cintorína venčiac svojho psa. Po dome sa zľahla zem, všade bola iba hlina, rozpadnuté trámy a tehly, no i tak som cítila prítomnosť niečoho nevysvetliteľného. V dedine sa i po rokoch klebetilo, že za cintorínom pri lese znejú noc čo noc tóny z husľových strún a počuť plač smútiaceho muža. Modlím sa, aby raz našiel pokoj, tak ako ja som našla v sebe dar, ktorý mi venoval istým spôsobom práve on. Učím na hudobnom konzervatóriu hru na husliach.
 
Anna R., Košice

- - Inzercia - -